Eričkine stránočky:D

...Andie stratila prehľad o čase. Jeden týždeň pre ňu neznamenal viac ako jeden deň. No spolu s odchádzajúcim týždňom odchádzalo aj jej prekliatie. Televízia, noviny a rozhlas boli preplnené správami o mŕtvolách a záhadných krvilačných beštiách. Počet mŕtvych sa ustálil na čísle osem a ľudia každé ráno s obavami otvárali noviny očakávajúc ďalšie správy o nájdených telách. No po týždni hrôz všetko prestalo tak rýchlo ako začalo. Skončil spln, začalo ubúdanie...

          Pre Andie znamenal koniec splnu oslobodenie. Nočné výlety nateraz vystriedali nočné mory plné krvi, stále častejšie upadala do hlbokých depresií ktoré striedali výbuchy zlosti. Vlčia podstata sa začala stále úpornejšie drať na povrch, vlčia duša vytláčala von z tela jej vlastnú. Odtiahla sa od spoločnosti, celé dni trávila v zabednenej izbe a odmietala sa s kýmkoľvek rozprávať.

          Ku koncu mesiaca si k Andie prebojovala cestu jej najlepšia kamarátka Vallerie.

„Preboha, Andie, čo si spadla zo schodov a udrela sa do hlavy?! Čo sa s tebou porobilo?!“ Vykríkla Vall vo chvíli, keď vstúpila do tmavej zatuchnutej a špinavej izby. Andie zdvihla hlavu  a uprela na Vall krvou podliate oči. Z úst jej vyšlo krátky, takmer štekavý smiech.

„Neviem odkiaľ som spadla ale myslím, že schody to neboli.“ Odpovedala zachrípnuto. Vall si sadla na kraj postele a ticho Andie pozorovala. Tá sa opierala chrbtom o stenu a rukami si obíjmala kolená. V očiach mala neprítomný pohľad. Jej kedysi krásna tvár vyzerala nezdravo, líca mala prepadnuté a neprirodzene jej vytŕčali lícne kosti. Výraz na jej tvári bol chvíľami dravý, akokeby každý človek okolo nej bol jej korisť a nie priateľ či rodina. Čoraz menej sa podobala na človeka.

         Vall sa prebrala zo zamyslenia a narovnala sa.

„Mohla by si sa trocha ukázať medzi ľudmi. Chýbaš nám...“ Andie sebou trhla ako keby dostala facku. Zvrtla hlavu a momente chladným pohľadom prepichovala Vall. Ohrnula vrchnú peru a zavrčala:

„Ukážem sa vtedy, keď ja sama budem chcieť!“ V tej chvíli stratila posledné ľudské črty. Vall vydesene vyskočila z postele a očami hľadala dvere.

„Hej...to je v pohode...ako chceš...musím už ísť...Čau!“ Dostala zo seba a rozbehla sa dole schodmi.

          O niekoľko dní sa odvážil na návštevu Mike. Rozvášnene rozprával o nových bezpečnostných opatreniach, ktoré mesto podnikalo. Po zotmení bude zákaz vychádzania a po uliciach budú chodiť ozbrojené hliadky pre prípad, že by sa beštia odvážila hlbšie do mesta. Andie ho nepočúvala, myšlienkami bola niekde úplne inde. Po chvíli sa trocha spamätala.

„Aj ty budeš hliadkovať?“

„Samozrejme, otec mi požičal svoju pištol, keď sa tá potvora objaví tak pôjde domov s deravou hlavou!“ Na Mikovi bolo videť vytrženie.

„Dávaj si pozor.“ ´ Ach bože, nesmiem ísť do mesta, nesmiem!!! ´

„Neboj sa láska.“ Mike sa po chvíli rozlúčil a odišiel. Andie ešte dlho sedela so zatvorenými očami a na perách cítila jeho posledný bozk.

           Nastal spln. Mesiac bol schovaný za mrakmi a Andie opäť vyskočila z okna a rozbehla sa do tmy. No nemierila do lesa... Jej cieľom bolo niečo úplne iné. Vbehla do centra mesta a dávajúc si pozor aby nevbehla do cesty nejakému strážcovi tmy, vydala sa k najvyššej budove. Tá stála na kraji obytnej zóny, približne 15-poschodový vežiak. Andie vošla dnu a výťahom sa vyviezla na najvyššie poschodie. Odtiaľ bolo dostať sa na strechu hračka. Letný vánok hladil Andie po tváry a nahých ramenách. Kráčala po streche k jej okraju. Tam sa postavila na nízky múrik ktorý označoval koniec strechy a rozpažila. ´ Konečne budem znova slobodná... ´ Zavrela oči a urobila krok do prázdneho priestoru. Pád trval neskutočne dlho a Andie pripadal nekonečný. A v tom... Tichý dopad na pár sekúnd narušil nočný pokoj. No v tej chvíli sa spoza mrakov vynoril mesiac, neskutočne nádherný a zároveň tak desivý... Niekoľko minút sa nič nedialo. Ak by v tej chvíli niekto pozoroval túto scénu, neveril by vlastným očiam a rozhodne by sa nechal zavrieť na psychiatriu. Telo ležiace na chodníku sa pohlo. Trhanými pohybmi  sa zdvíhalo zo zeme až kým nestálo pevne na nohách. Andie žila...ako sa to dá nazvať životom. Mesačné svetlo jej ožiarilo tvár a oči jej zahoreli na červeno. V nasledujúcom momente sa vrhla na kolená a na jej mieste stál vlk. Vlk s obrovskými krvavočervenými očami a túžbou zabíjať...

           Vlk meral ulice mesta dlhými skokmi, bolo mu jedno či ho niekto uvidí, túžil len po jednom. Uprostred skoku ho zastavil výkrik. Zvrtol sa a pár metrov pred ním stál mladík s pištolou v ruke a vydesením výrazom v tvári. Je príjemne, keď si vás korisť nájde sama...

           Mikom prebiehala vlna vzrušenia a zdesenia zároveň. Rozhodne nečakal, že záhadná beštia bude vlk a rozhodne nie takýto obrovský. A tie oči... ´ Teraz mám v rukách moc skončiť tieto hrôzy. Sprav to Mike, sprav to! ´ Vlk akoby počul jeho myšlienky a prikrčil sa k skoku. Vo chvíli, ako vyskočil, zadunel výstrel a vzduchom sa nieslo spolu sním aj bolestné zaskučanie. Netvor ležal na zemi a ťažko dýchal. Vzápätí prebehli jeho telom silné kŕče a šokovaný Mike hľadel ako sa obrovská hora chlpov a svalov premieňa...na jeho lásku. Andie ležala v kaluži krvi, ktorá jej vytekala z rozsiahlej rany na bruchu.

„Nieee!!!“ Mike klesol so slzami v očiach vedľa nej a pištol si bezmyšlienkovito zastrčil za opasok.  „Nie, láska moja, nie...“ Andie zdvihla zahmlený pohľad po naposledy sa na Mika pozrela. Z úst sa jej vydralo tiché zastonanie.

„Ďakujem...“ Napoly zdvihnutá ruka jej klesla a oči sa zavreli. Andie Whitersová, mladé nevinné dievča desiace niekoľko týždnov mesto, bola mŕtva.

             Po Mikovej tvári stekali slzy. Tackavo vstal a zdvihol do náručia zakrvavené, nehybné telo svojej priateľky. Niekoľko minút kráčal ťarbavým krokom, keď sa zastavil na lesnej čistinke pod stormom, kde pred mesiacom zmenil život dvoch mladých ľudí. Položil telo do trávy a klesol vedľa neho na kolená. Spoza opaska vytiahol pištol a odistil ju. Posledný krát pritisol svoje pery na jej a zašepkal:

„Do skorého videnia, láska...“

             Tichým lesom zaznel výstrel. Rozospaté vtáky sa s hlasným protestom zdvihli z korún stormov a vyleteli k oblohe. Mesiac sa skryl za oblaky...

                                                       KONIEC