Spolusediaca 2.časť
11. 5. 2009
Z Nikinho pohľadu
Domov so prišla o pol štvrtej.Prekvapilo ma,že je tak veľa hodín,pretože v Mišovej spoločnosti mi čas rekordne utekal.Sestra ešte nebola doma,chodila okolo štvrtej.Na chladničke som si od nej našla odkaz,že obed je v chladničke.Nakukla som dnu,aby som zistila čo za katastrofu tento raz uvarila.Rizoto.Striaslo ma.Existovala jediná skutočnosť a to tá,že moja sestra nevedela variť.Bohužiaľ,mamu ani otca som už nemala a tak jediná možnosť ako prežiť a neumrieť od hladu bolo jesť sestrine grce.Pred ňou som sa nikdy nesťažovala,mala to dosť ťažké aj bez toho a tak som bez väčšieho reptania jedla čo mi naservírovala.Sestra mala 26 rokov a po maminej smrti si ma adoptovala a starala sa o mňa.Musela makať od rána do neskorého poobedia,aby udržala náš dvojizbový byt a celkovo aby sme mali z čoho žiť.Moje výdavky hradilo sirotské,ktoré bolo v mojom prípade dosť vysoké,kedže som prišla o oboch rodičov.Naložila som si plný tanier rizota a chvíľu som naň znechutene hľadela.Zvyšok som strčila späť do chladničky a a svoj tanier som prevrátila do záchoda a spláchla.Čistý tanier som vložila do drezu a opláchla ho vodou.Odvliekla som sa do svojej izby a hodila sa na posteľ.Chvíľu som rozmýšľala o Simone.Rozhodne nebola nadšená,že ja som jej spolusediaca.Mne to bolo jedno,nestála som o nejaké nové priatľstvá,zvedavé otázky a tak podobne.V zámke zašramotili kľúče.Aďa bola doma.Z malej chodby zaznievalo šuchotanie tašiek,fučanie a klopkanie lodičiek.Vstala som,otvorila dvere a postavila som sa na prah.
„Ahojky!Ako bolo v práci?“Prekvapene na mňa pozrela,zrejme nečakala,že budem tak skoro doma.Unavene sa usmiala.
„Ako vždy.Ako bolo v škole?“Prevrátila som oči.
„Tak ako vždy.Čiže nanič.Nelíši sa to od základky.“
„Tiež musíš na všetko brblať.“Uškrnula sa a skopla si z nôh lodičky.Mala na sebe kostým,ktorý nosila v práci.Pracovala v jednej súkromnej malej advokátskej firme,kde mali veľa práce a dobré platy.
„Veď vieš ako strašne milujem školu.“
„Už som si stihla všimnúť.Okrem toho,nedivila by som sa keby si sa dostala do nemilosti kvôli tomu tvojmu „image.“
„Tss, prosím ťa.Profkám môže byť tak jedno ako vyzerám.“
„Mne by to jedno nebolo.Poslala by som ťa domov dať si to von z nosa a z obočia a jazyka a brucha.“
„Ten v jazyku mi nikto nevidí!“Bránila som sa.
„Vidí keď sa ti pozerá do úsť keď rozprávaš.“
„Kto mi preboha kuká do úst?“Začudovala som sa.Aďa prevrátila oči a pokrútila hlavou.
„Ja sa ti človeče divím.Načo ti to všetko je?Myslím,že tomu tvojmu by si sa páčila aj bez toho železa.“Začervenala som sa.Nemala som rada keď takto hovorila.Nepáčil sa mi ten tón.Možno preto,že tak rozprávala mama.A ja som nemala rada nič čo mi ju pripomínalo. 0tváralo to už zahojené rany.
„Mňa nezaújma čo si myslíš!“Odsekla som a a do očí sa mi nahrnuli slzy.Sklonila som hlavu a zúrivo zažmurkala.Nevidela som ,ako sa zatvárila no zbadala som,že sa pohla smerom ku mne.Neustúpila som,v ničom som jej nebránila.Cítlila som ako ma obíjma a šepká: „Prepáč.“Ja som sa nehnevala.Pritisla som sa k nej a po lícach mi nezadržateľne tiekli slzy.Do mysle sa mi vracali spomienky zo dňa,kedy sa zabila.Kedy jej auto vyletelo na dialnici do protismeru a vletelo pod rútiaci sa kamión.Ticho som plakala v sestrinej náruči.(pokračovanie nabudúce)
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář