Spolusediaca 3.časť
14. 5. 2009
Zo Siminho pohľadu
Ráno som mala netradičný budíček.Došla mi sms-ka od Mirky:bolela ju hlava a nešla do školy.Tá si tiež vedela vybrať čas kedy sa uliať.Kedže som nemusela Mirku čakať,nemusela som sa ani ponáhľať.Dala som si preto načas a z domu som vyšla niečo po pol ôsmej.Prešla som po chodníku a zamierila som ku križovatke.Zelená!Rozbehla som sa, no kým som dobehla k prechodu naskočila červená a zostala som trčať na „zlej“strane prechodu.Po chvílke sa za mnou ozval hlas.
„Nie si to náhodou ty,čo si včera prišla neskoro do triedy?Sima?“Otočila som sa a zbadla babu,o niečo nižšiu odomňa,ktorú som si včera nevšimla.
„Hej to som ja.Bolo to až také hrozné?“
„Ani nie ale zapamätala som si ťa.Ja som Agi.“Uškrnula sa na mňa.Hmm,tak Agáta.Nieviem prečo som si v mysli predstavila babku v kvetinkovej zástere o paličke.Rýchlo som tú predstavu zaplašila a úškrn som jej opätovala.
„Veľmi ma teší!Mám ti podať aj ruku alebo netreba?“Škerila som sa ako opica mladým.
„Netreba.Ja to nejak prežijem aj bez tej ruky.Aha,zelená!“Rozbehla so po prechode kľučkujúc medzi ľuďmi.Bleskovo som letela za ňou a skoro hneď som ju dobehla.Vyvalila na mňa oči,keď sme opäť stretli na druhej strane.
„Čo tu preboha robíš?Veď si pred chvíľou bola tam...“Zacerila som sa.
„Veď aj ty si tam bola!“Zvolala som a kráčala dalej.Dobehla ma a otvorila ústa,aby niečo povedala no predbehla som ju.
„Proste to nerieš.“Zavrela ústa no po chvíli sa znova rozrozprávala a cesta do školy nám celkom rýchlo ubehla.Keď sme sa prezúvali,z mojej pravej strany sa k nám priblížil môj Krásny neznámy.Prekvapilo ma,že sa s Agi pozdravil.Potom sa na mňa pozrel....a usmial sa!Od samej radosti som zabudla zavrieť ústa a zostala som za ním civieť ako odchádza do triedy.Spamätala som,až keď mi pred očami Agi zamávala rukou.
„Svet volá Simonu!“Usmievala sa. „Páči sa ti,však?“Prikívla som.
„Je to tak vidieť?“
„Dosť.“Zakňučala som.Nechcela som,aby o tom niekto vedel,obzvlášť nie on.
„Ozaj,poznáte sa?“
„No jasné,Rišo bol môj spolužiak na základke.“Vzápetí mi niečo napadlo.Nikola a Rišo sa spolu rozprávali.To znamenalo,že sa poznali.Napdlo mi,že aj Nikola by mohla byť jeho spolužiačka,čo by znamenalo,že ju Agi pozná.Otvorila som ústa aby som sa jej na to spýtala,no vtom sme už prišli do triedy.
„Tak zatiaľ!“Kývla mi a odpochodovala na svoje miesto na druhú stranu triedy.Pozrela som sa na moje miesto.Nikola tam už sedela a hľadela do mobilu.Takmer nečujne som si vzdychla a sadla si.Zdalo sa mi to,alebo má nejaké červenšie oči?Zazvonilo a ja som rýchlo na túto myšlinku zabudla.Deň prebehol normálne a po poslednej hodine som sa zbalila a chystala sa domov.Po mojej pravej strane sa zjavila Agi.
„Čo dneš budeš robiť?“Pokrčila som plecami.
„Neviem ešte.Prečo?“
„Len tak.Mohli by sme niekam vyraziť.“Navrhla.Nemala som nič proti tomu a tak som súhlasila.
„Môžeme ísť hneď teraz,len si u nás doma zhodíme tašky.“Dodala.Agi bývala v paneláku neďaleko odo mňa.Bývala na 8.poschodí s rodičmi v 4-izbovom byte,podobne ako ja.Nikto nebol doma a tak sme prešli do jej izby.Ako sme vošli,padla mi do oka korková nástenka nad písacím stolom,na ktorej boli špendlíkmi popripevňované fotky.Okamžite ma zaujali dve fotky.Tá prvá,väčšia,bola školská.Triedna fotka z deviatej triedy.Pozorne som si ju prehliadala.Agi som našla v prvom rade sediacu na lavičke.V poslednom rade boli samí chalani a medzi nimi stál aj Rišo.Mňam!Vyzeral rovnako ako teraz.Blúdila som po fotografii očami v nádeji,že niekoho spoznám.Zrazu som sa zarazila.Za Agi stála Nikola,no v podstate sa to na dnešnú Nikolu nepodobalo,možno len čiernymi vlasmi.Ofinu mala rovnú,po pírsingoch ani stopy,tvár opálenú a usmievavú.Na sebe červené tričko a biele nohavice.Pohľad mi skočil na druhú,menšiu fotku.Bola na nej samozrejme Agi a ten,koho by som tam v žiadnom prípade načakala.Nika.Určite to bolo fotené rovnaký deň,pretože obe mali na sebe to isté.Stáli vedľa seba a obíjmali sa.Na prvý pohľad najlepšie kamošky.Ohromene som sa na Agi obrátila.Tá sa zatiaľ hrabala v skrini a niečo usilovne hľadala.
„Nie je to...?“Otrčila som prst smerom k fotke.Zdvihla hlavu a pozrela sa za mojim prstom.
„Ano je.“Odvetila duto.Opäť odvrátila zrak.
„Nepovedala si...“
„Nepýtala si sa!“Odsekla.Prekvapilo ma to,pred chvíľou bola predsa v pohode.Vedela som,že som zasiahla citlivú tému,no nehodlala som sa vzdať.
„Boli ste kamošky.Čo sa stalo?“Vyzvedala som.Agi so vzdychnutím dosadla na posteľ a pošúchala si oči.
„Najlepšie kamošky už od škôlky.Vieš,do začiatku deviatky bola v pohode,no potom...Zabila sa jej mama.Mikrospánok,v noci vletela pod kamión.Nika v podstate zostala sirota,otec jej umrel už veľmi dávno.Má sestru,dospelú,tá si ju adoptovala a teraz sa o ňu stará.“
„A ako to súvisí s tým,že ste sa prestali baviť?“Po pravde,bol to troška pre mňa šok.Čakala som všeličo,no nie toto.
„Po tej nehode sa úplne stiahla do seba.Nepustila k sebe skoro nikho,ani mňa nie.“
„Skoro?“
„Má chalana....Miša.Spoznala ho krátko pred tým všetkým.Bol v pohode...on pri nej zostal.“
„A ty?Prečo si nezostala ty?“
„Povedala som ti,že žiadnych priateľov pri sebe nechcela.Ja som sa snažila...no po čase som to vzdala.Ona sa medzitým tak strašne zmenila,že už ani nemám odvahu za ňou ísť.“Smutne si vzdychla.Prisadla som si k nej na posteľ a mlčala som.Teraz som poznala celý príbeh a mala som pocit,že radšej som sa naň pýtať nemala.(pokračovanie nabudúce)
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář