Zakazana laska 3.čast
10. 5. 2009
Ubehli tri mesiace od chvile,čo Peťa nechala stáť Sandru na detskom ihrisku samu.Medzitým sa začala škola a Peťa ani vo sne nečakala,ako veľa sa zmení.Bola si istá,že to už nebude tak ako predtým ale to čo sa žačalo diať nemohla pedvídať.Hneď na začiatku roka si Sandra odsadla do inej lavice a jej miesto zasadol Roman.Hoci ho Peťa milovala(aspoň si to myslela),rozhodne to nebolo také ako sedieť so Sandrou.Chýbala jej najlepšia kamoška,ktorej by mohla čokoľvek povedať.Nevdela,že Sandra trpí rovnako ako ona,možno ešte viac.
Sandra otrávene ležala na posteli a hľadela von z okna.Myšlienkami bola ako vždy u Peti.Nedokázala popísať slovami ako veľmi jej chýbala.Spomenula si na e-mail,ktorý od nej dostala pár dní po ich rozchode na ihrisku.Spomínala si na slová „veľmi ma to mrzí“..... „nemá to budúcnosť“alebo „je to ako zakázaná láska....“Zakázaná láska...ano,v určitom smere to bola pravda.Sandra vedela,ako by sa na nich ľudia pozerali,no nevedela si pomôcť.Priveľmi Peťu milovala....Medzitým Peťa sedela doma aj s Romanom,ktorý niečo rozprával,no ona ho nepočúvala.Hľadela zblbnuto von oknom a myšlienkami bola úplne inde.Zrazu k nej doľahol hlas:
„Počúvaš ma vôbec?“ Strhla sa zahľadela sa naňho.
„Čo?..Ehm jasne ze ano.“
„Tak čo som hovoril?“
„Netuším.“Peťa si zničene vložila hlavu do dlaní.
„Láska,si v pohode?No tak,čo ťa trápi?Je to kvôli tej hádke so Sandrou?Ešte stále ťa to trápi?“Roman sa k nej naklonil a objal ju okolo pliec.O tej veci so Sandrou mu povedala,že sa len pohádali.Len...
„Len na to neviem zabudnúť,to je všetko.Chýba mi.“Zdvihla hlavu z dlaní a uhladila si vlasy.Po pravde,myslela na ňu stále.
„Čo sa vlastne medzi vami stalo?“Peťa sa prudko nadýchla aby odpovedala,že je to jedno,ale zarazila sa.Teraz má šancu povedať pravdu a zmieriť sa s reakciou,nech už bude akákoľvek.A tak sa opäť poriadne nadýchla a začala rozprávať priíbeh pekne od začiatku.Keď skončila,pozrela na Romana ktorý zamyslene hľadel do okna a snažila sa z jeho tváre vyčítať,čo si myslí.
„Povedz už niečo!“ Nástojila netrpezlivo.Nemohla zniesť jeho mlčanie.Roman sa na ňu zahľadel.
„A čo chceš počuť?Hmm...čakal som všeličo ale tak toto by mi nenapadlo ani v najbláznivejšom sne.“
„Znie to tak hlúpo?“
„Neviem,no jedno nedokážem pochopiť.Prečo si si vybrala mňa?Ju predsa poznáš dlhšie a ak ju miluješ,tak v čom je problém?“
„Keď ja neviem či ju milujem.“zakňučala zúfalo „okrem toho som ťa nechcela zraniť."
„Preto si radšej zranila najlepšiu kamošku a človeka čo ťa miluje?“
"A čo ty?"
"Ja?Ja len chcem aby si bola šťastná a je mi jedno s kým.Bude mi stačiť,že ťa občas uvidím.To ti snáď nebude vadiť."
Neodpovedala.Mal pravdu.Mala byť teraz s ňou a nie s ním.Mala obíjmať ju.Najradšej by sa zdnihla a utekala za ňou.No nemohla.Nevedela,čo by povedala....
O pár dní neskôr...
Peťa sedela za počítačom,keď dole na prízemí zazvonil telefón.Nepohla sa pretože vedela,že mama ho zodvihne.Naozaj,po dvoch zazvoneniach sa prihnala mama a zdvihla slúchadlo.
„Ahoj, Evi!Ako ...Čože?!“Tieto slová prinúti Peťu vstať a príjsť ku dverám.Jemne ich odchýlila aby lepšie počula.
„Čo spravila?!Bože a je...aha..ano..no aspoň, že tak.“Peťa nemusela vedieť čítať myšlienky aby vedela o koho sa jedná.Sandra.Otázne bolo,čo sa stalo.Možno utiekla....Mama zložila slúchadlo a vybrala sa hore schodmi.Peťa skočila na posteľ a chytila mobil do ruky akože sa hrá.Keď mama vošla do izby,zvedavo zdvihla hlavu.Začala mama:
„Peti...ako ti to mám povedať...Sandra je v nemocnici.“
„Čože?!“
„Neboj sa žije.Vyskočila z okna.“
„Čo spravila?!“ Peťa neverila vlastným ušiam.V hlave sa jej rojili tie najhoršie predstavy.Sandra bývala na štrvtom...
„No naštastie padla do tých otrasných kríkov čo stoja pod oknami takže má len pár zlomených rebiel,zlomenú nohu a plno modrín a škrabanov.“Peti sa uľavilo,ale nie nadlho.Vyskočila na nohy a začala sa obliekať.
„Kam ideš?“
„Do nemocnice!“Odsekla a už bežala dole schodmi.Schmatla bundu,helmu,peňaženku a kľúče a vyštartovala do garáže.Skočila na svoju motorku,naštartovala a už frčala po hlavnej ceste smerom k nemocnici.Cestou ukázala prostredník jednomu chodcovi čo na ňu na prechode civel s otvorenými ústami.Zastavila pred nemocnicou,zamkla motorku a vletela do dverí.Namierila si to k „recepcii“,kde sedela životom unavená strašia pani s kávou.
„Leží tu Sandra Petrová?“Vybafla na ženu a tá na seba skoro vyliala kávu.
„Ehm..ano počkajte...izba 405 chirurgia.“ Ohlásila dôležito.
„Vďaka.“Zamrmlala Peťa a už letela hore schodmi.Vošla do izby a zbadala na posteli ležať spiacu Sandru.Tvár mala doškriabanú,celú hruď v obäze a nohu v sádre no nebolo to také zlé ako to vo svojích predstvách videla Peťa.Zaplavil ju príval citov tak silný,že podišla k posteli, skonila sa k Sandre a pobozkala ju na pery.Chvíľu sa nedialo nič,no po chvíli sa Šípková Ruženka zamrvila a otvotila zakalené oči.Neisto na Peťu žmúrila akoby si nebola istá že nemá halucinácie.
„Láska..“Hlesla.No Peťa bola rýchlejšia.
„Ako si mi to mohla spraviť?!Čo ťa to napadlo skákať z okna ty..ty..!!!“Na viac sa už nezmohla. „Milujem ťa!“Sandra zatvorila oči a na dobitej tvári sa jej zjavil úsmev.Teraz už mala prečo žiť.
O tri mesiace neskôr...
Sandra ležala na gauči v Petinej obývačke a hlavu mala položenú na jej kolenách.Hľadeli si do očí šepkali si.Po chvíli sa Sandra ozvala.
„Ľúbim ťa!“
„Ja teba nie.“Vyhlásila Peťa a šibalsky sa usmiala.Sandra sa zamračila a trocha odtiahla hlavu.
„Prečo?“
„Pretože ťa milujem!“Vyhlásila Peťa a pobozkala ju.Vzápetí sa gauč otriasal pod ich smiechom.
THE END
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář